Už odmalička ma fascinovala história. Práve z tohto dôvodu sme sa počas minulého leta vybrali do skanzenu v Starej Ľubovni. Už na začiatku prehliadky som bol negatívne prekvapený, keďže som musel platiť plné vstupné. Taktiež mi chýbal odborný výklad ku každej historickej budove.
Namiesto výkladu nám dali len mapku budov. Terén bol však hrboľatý a obtiažny. Na veľa miestach muselo s tlačením môjho vozíka preto pomôcť viacero ľudí. Pre mňa ako človeka, ktorý sedí na vozíku to bolo nanajvýš nepohodlné. Musel som si viackrát nájsť vhodnejšiu polohu na sedenie.
Do mnoho budov som sa aj tak nedostal. K väčšine dvier viedli schody alebo vysoký prah.
Práve preto platenie plného vstupného nechápem. Napríklad v neďalekej Českej Republike osoba s ťažkým zdravotným postihnutím a ani sprievodca vstupné neplatia alebo platia polovičnú sumu.
Hneď vedľa sa nachádza múzeum Michala Stranka. Michal Strank bol rodákom zo Starej Ľubovne. Bol vojakom americkej armády a so skupinou ostatných spolubojovníkov vystúpil počas druhej svetovej vojny na Iwojimu.
Pri vstupe do múzea stál mladý chlapec.Po predchádzajúcich skúsenostiach s terénom som sa opýtal či je terén vodný pre vozíčkara. Na základe kladnej odpovede som si kúpil vstupné v plnej výške.
Opak bol však pavdou. Terén tohto objektu bol kamienkový. Schválne som sa preto pokladníka spýtal či sa dostanem všade. Odpoveď znela „áno“. Nedostal som však takmer nikde. Všetky exponáty boli totiž umiestnené na kamienkovom teréne.
Celkovo preto hodnotím tento výlet ako veľké sklamanie. Myslím, si že aj hendikepovaným ľudom má byť umožnené aby žili kultúrny život. Mala by sa zmeniť bezbariérovosť a prístup. Taktiež by som rád uvítal zmenu ľudského prístupu. Umožnite nám to. Veď aj my sme ľudia.